Tento rok som si dala jeden základný záväzok a to, že budem chodiť viac po Slovenku. Áno ešte viac ako chodím. Mám v pláne toho mnoho a chcem spoznať viac slovenských miest, kútov, ľudí, tradícií. A aj preto som začala hneď takto na začiatku roka s tou správnou slovenskou tradíciou. Obdobie plesov, karnevalov, fašiang má svoje čaro, ale myslím, že najviac to človek vníma pri jeho konci. Teda aspoň ja to tak mám vždy. Keď sa niečo končí vnímam to intenzívnejšie.
Bujará zábava, fašiangové sprievody, uvoľnené spoločenské konvencie, bláznivé masky, vôňa zabíjačkových špecialít a smažených šišiek, sýte jedlá, sladké pokušenia a občas i voľnejšie mravy. Korene fašiangových zvykov siahajú do dávnej minulosti slovanských pohanských rituálov. Fašiangy boli odjakživa symbolom radosti, veselosti a hojnosti. Sú v podstate obdobím prechodu od zimy k jari. Zvyky a obrady fašiangového obdobia symbolizovali činnosti na zabezpečenie úrody a plodnosti.
Tak som bola teda pozrieť na jednej už tradičnej zabíjačke spojenej s programom pochovávania basy! Nikdy som to naživo ako ucelený program nevidela (ani ma to v podstate nejako nebavilo), ale musím povedať, že v tomto modernom podaní na námestí som sa neskutočne bavila a veľakrát som sa s chuti zasmiala.
