Život podľa seba

  Tak a je na čase zhrnúť rok 2020. Keď sa naň pozriem spätne musím povedať, že napriek situácií to nebolo až také zlé. Jasne, že sa niečo pokašlalo úplne na plnej čiare, neočakávané veci sa udiali. Ale prišlo aj veľa nových, iných, inovatívnych a mimoriadne úspešných veci a okolnosti. Použijem klišé vetu: Hlavne, že sme všetci v rodine živí a zdraví. Tento rok nám totiž ukázal, aká je hodnota zdravia dôležitá a žiadne peniaze ju nedokážu nahradiť. Celý život sa držím hesla, že pomalý, spokojný a kľudný život je 100x lepší ako rýchle, zbesilé tempo, kedy sa neustále náhlite za niečím a niekým. Človek má presne to v živote, čo potrebuje! 

  Hneď v nadpise článku sme si dali otázku. Ak by sme si to chceli ešte skomplikovať otázka by mohla znieť: Nutria, Bobor alebo Ondatra? Všetky tieto živočíchy sú totiž svojim spôsobom v niečom podobné. Bobor je náš. Ondatra a Nutria nie. Ondatra je v podstate jej "sestra", len Nutria je omnoho väčšia než ona. A obe sú invazívny druh, teda boli k nám zavlečené. A to sa udialo niekedy začiatkom 20. storočia. Predné ostré oranžové tesáky, hustá srsť/kožušina a nohy prispôsobené na život vo vodnom prostredí. Je pôvodná domovina sú juhoamerické krajiny. Áno, jedná sa o Nutriu. 

  Toto bol krásny tématický výlet k Vianociam. Čertova pec je verejnosti prístupná jaskyňa. Nachádza sa v podhorí Považský Inovec. Je to krasová jaskyňa, ktorá je prístupná zadarmo a doslova pri ceste. Nájdete ju v okrese Topoľčany, pri obci Radošina, ktorá je známa aj pre svoje víno. Práve v tejto jaskyni boli nájdené zvyšky jaskynného medveďa, hyeny či ďalších 37 druhou zvierat. Bolo to tiež jaskynné sídlo lovcov v staršej dobe kamennej. Jaskyňa je vytvorená krasovatením dolomitického vápenca. Je dlhá cca 27 metrov, no prejdete ju doslova za pár minút. A je pohodlne prístupná autom. Po vyznačenom chodníku rovnomerne s cestou je to od parkoviska maximálne 5 minút. A tak sme sa tam boli pozrieť aj my. 

  Tento rok bol mimoriadny, náročný, iný. Jednoducho ako z inej dimenzie :) Musím povedať, že tento rok som sa mnoho nových veci naučila, mnoho som pochopila, v mnohých veciach som sa posunula dopredu. Zistila som čo všetko dokážem, kde sú moje limity. Vystúpila som z komfortnej zóny a začala som otužovať a pravidelne behať, či cvičiť. Zdokonalila som sa v mnohých smeroch. Update som vizuálnu stránku blogu. Áno, viem tento rok tu nepribudlo veľa článkov,  ale o to boli tie čo som napísala hodnotnejšie. Jasné, že sa mi nepodarili aj nejaké veci,  ale treba sa sústrediť na to pozitívne. Ja totiž beriem život tak ako ide a čo ešte nemám,  to nepotrebujem. Zároveň nie som ten typ, ktorý si dáva nejaké veľké prehnané ciele. 

  Advent je obdobie kedy sa podľa mňa každý človek trošku stíši a začína premýšlať, bilancuje, zvažuje čo to bol za rok. Uzatvára resty, veci, dokumenty proste všetko... Poznáte to v robote všetky uzavierky, dokumenty odovzdať atď. Podľa mňa to pozná každý, ale nie o tom som chcela. Určite ste zachytili rôzne výzvy pre december, advent a celkovo na toto predvianočné obdobie. Všetky sú v tom štýle aby sa pomohlo ľuďom v núdzi, zvieratám, deťom ... Na Youtube je množstvo videí kde môžete pomôcť a poslať finančnú podporu alebo nakúpiť priamo tovar a darovať.

Vedeli ste, že na Slovensku máme hrady aj z tohto storočia? A že sú mladšie dokonca ako ja? Dobre teda... máme konkrétne jeden mladý, krásny, rozprávkový hrad. Volá sa hrad Marcus a nachádza sa v krásnom prostredí Štiavnických vrchov, v prekrásnej prírode nad obcou Repište. My sme sa tam boli pozrieť koncom leta. 

  Tento rok nám do života priniesol mnoho nového, iného, nepredvídateľného ... Pre mňa bol rozhodne iný ako tie predošlé roky. Naučil ma zároveň množstvo nových veci a hlavne sa pozerať na veci inak. Z viacerých uhľov pohľadu. Jedno čo nám asi všetkým dal, je pocit oklieštenosti. A takého... nechcem povedať, že obmedzovania. Tak sme mnohí preto museli meniť naše plány, dovolenky, ciele. Ja som si už pred časom povedala, že budem spoznávať krásy Slovenska, lebo toto je neprebádaný kút ešte stále.

  Halloween - pre niekoho americký sviatok, pre iného komercia, či diabolský deň... Priznávam sa, ani ja som tomuto sviatku nebola nejako extrémne naklonená. V mojom živote som ho nejako neriešila. Tieto dni boli pre mňa viac o spomínaní si na blízskych, rodinu a o spomienkach na cintorínoch.  Počas Vysokej školy som to začala vnímať viac a v mojom prvom zamestnaní zas o niečo viac, keďže sme robili večierky v tento deň. A tento rok som si povedala, že prečo si jeden neurobiť doma. Jasné, to nie je to pravé orechové. Ale vzhľadom na súčasnú situáciu, prečo nie? Každý psychológ predsa vraví, že je len na nás ako zareagujeme na danú situáciu, podnet. Tak som si povedala, že tento sviatok oslávime doma! A pekne po našom. 

  Neviem čo Vám napadne ako prvé, keď sa povie Kremnica? Mňa mince, bane a lyžovačka. A len preto, že sme sa v škole o mincovni učili (dokonca sme tu boli aj na výlete), bane pretože zlato a z toho mince (aj toto sme sa voľakde učili) a lyžovačka počas môjho detstva. Tak to bolo ozaj super. Poznáte to cez víkendy vyraziť na hory a užívať si sneh, svah, lyžovačku, horúcu čokoládu a horské zubaté slniečko. Bože to boli časy! Hneď by som ich vrátila. No a do Kremnice a na Skalku pri Kremnici som sa vrátila po 10 rokoch. A ako bolo?